Svet vidíme tak ako nám ho Stvoriteľ dovolil vidieť
Vladislav Šupola – výtvarník
Ing. Vladislav Šupola sa narodil 9. januára 1937 v Staškove ako jeden zo šiestich detí Jána a Štefánie rod. Trlíkovej. Otec bol samouk, nevyučený stolár a tesár odmalička viedol svojho syna k práci s drevom. Peňazí bolo málo, všetko sa vyrábalo doma a tak sa Vladislav aj s bratmi priučil nielen gazdovke ale i remeslám – šili sa chomúty, vyrábali vozy, náradia a dostal sa aj ku klasickej drotárčine, ktorou sa živil jeho dedo. Nadobudnutú zručnosť neskôr využil pri svojej tvorbe zaujímavým spájaním dreva s kovom.
„Otec bol pomalý, rozvážny a naučil ma všetky podstatné veci, mamka bola sangvinička, museli sme ráno zavčasu vstávať a všetko to lietalo – tu energiu mám zase po nej. Mladosť v Staškove patrí k mojim najkrajším obdobiam života. Ťažko sme pracovali, ale všetko bolo akési prírodnejšie, jedli sme zdravé potraviny, chodili na huby, na čučoriedky. Kosilo sa, mlátilo sa – viedli sme tvrdý sedliacky, avšak prírodný život, ktorého dnes už niet.“
Po základnej škole nastúpil na Gymnázium v Čadci. Jeho ďalšie smerovanie výrazne ovplyvnil tamojší profesor Pašteka, ktorý učil astronómiu a vďaka jeho vedomostiam a nadšeniu, ktoré do svojich študentov vštepoval, sa Vladislav v roku 1955 dostal na Elektrotechnickú fakultu SVŠT Bratislava, odbor elektroenergetika. Po ukončení vysokej školy ostal v Bratislave. V rokoch 1961 až 1964 pracoval ako elektroprojektant Keramoprojektu, v rokoch 1964 – 1973 ako rozvojový pracovník svetelnej techniky na generálnom riaditeľstve Omnia. So svojou manželkou Zorou sa zoznámil na zájazde v Egypte v roku 1968 v období po arabsko-izraelskej vojne. Ich zájazd organizovaný CKM ako pozabudli zrušiť.
„Stáli sme od seba vo vzdialenosti 5 metrov a pozerali na neuveriteľný východ slnka nad Saharou. V osudový okamih sa nám stretli pohľady, usmiali sme sa a prežili spolu nádherných 40 rokov“.
Zora Chabadová bola evanjeličkou, dcérou generálneho biskupa. V roku 1970 Vladislav ukončil postgraduálne štúdium svetelnej techniky. Do sedemdesiatych rokov možno začleniť počiatok jeho umeleckej tvorby. Najprv sa musel zmôcť na záhradu a kôlňu vo Vrakuni, potom na sústruh a ostatné náčinie. Hobľovačku, cirkulárku, tri sústruhy – to všetko si z vyradených strojov vyrobil sám. Prvotinou Vladislava Šupolu boli dve drevené misky z mäkkého dreva, ktoré sú vyzdobené po obvode ručne vyrezávaným ornamentom. Ich steny sú tenšie ako steny porcelánových misiek. Vladislav používa drevo z domácich zdrojov – orech, čerešňa, slivka.
„Načo by som kriesil pamäť nejakého afrického dreva?“
Peknú zásobu materiálu sa mu podarilo zabezpečiť pri výrube Petržalky. Láska a obdiv k vesmíru sa nemohli nepremietnuť do časti jeho tvorby. V publikácii „Jubilanti“, ktorú pravidelne vydáva Umelecká beseda Slovenska Dr. Ján Szelepcsényi o tomto vplyve píše: „Drevené plastiky Vladislava Šupolu sú trajektóriou harmonického pohybu. Harmonickým je napríklad pohyb planét vesmírom, otáčanie zeme, život galaxii. Jedna kolekcia jeho plastík je akýmsi mĺkvym spevom na počesť harmónie vesmíru, ktorej centrum je, pravda, niekoľko sĺnk. Slnká Vladislava Šupolu sú dekoratívne, rozdávajúce sa, ale i krehké, s lúčmi sa pohrávajúce samé so sebou. Drevo a vesmír…To vôbec nie sú také vzdialené pojmy ako by sa na prvý pohľad zdalo. Spomeňme si len na letokruhy stromu, ktoré sú kronikou desaťročí, ba stáročí. Táto kronika je organizovaná na malej ploche vo forme sústredených kružníc. Teda obdobne ako vesmír…“
V rokoch 1973-1978 pôsobí Vladislav ako hlavný energetik Ministerstva stavebníctva a v rokoch 1979 -1986 sa ako vedúci projektant Váhostavu projektoval elektroinštaláciu súvisiacu s výstavbou 30km kanála vodného diela Gabčíkovo Nagyamaros. „ Mám dobrý pocit, že som sa podieľal na tak významnom projekte“. Vladislav patril v odbore osvetľovacej techniky k absolútnej špičke na Slovensku. V rokoch 1969 – 1973 bol tajomníkom slovenskej odbornej skupiny ČSVT.
„V širokom spektre žiarení, ktoré vyžaruje slnko tvorí viditeľné svetlo len jeden úzky pás (od 360 do 700 nanometrov). Svet vnímame piatimi zmyslami, najväčšie percento tvorí videnie. Svet nevidíme aký v skutočnosti je, my ho vidíme len v úzkom spektre našich zmyslov a čo je mimo toho, to nevieme. Svet vidíme tak, ako nám ho stvoriteľ dovolil vidieť.“
V rokoch 1987-90 pracoval v Projektovom a vývojovom ústave stavebných závodov, v rokoch 1991-96 na Riaditeľstve diaľnic v Bratislave. Profesionálnu kariéru zavŕšil v roku 1997. Odchod do dôchodku však znamenal len výraznejší presun jeho aktivít k umeniu. Poznačila, ale nezlomila ho ani strata milovanej manželky v roku 2008.
„Keď tvoríte, nerobíte prácu z donútenia. Rastiete pri tom a keď sa vám dielo podarí, už máte zaplatené, máte radosť, že ste urobili dobrú vec na slávu a chválu Stvoriteľa a ja dnes dodávam …a na počesť mojej manželky. Stvoriteľ nás urobil najmenej ako mohol a je na človeku, aby sa cez život naučil poznať vzťahy, aby si tzv. nažil. Pekne to hovorí v jednom verši Milan Rúfus – na dobrú smrť si naži. Človek je tu na to, aby sa uskutočnil, má možnosti a keď tie možnosti nevyužije, je jeho život jalový. Nažiť si na život znamená nájsť to, v čom je človek najlepší a to rozvíjať do takej miery akej je schopný.“
Vladislav sa považuje za hlboko veriaceho človeka, nie však konfesijného.
„Všetci cítime, že okrem materiálneho sveta existuje aj duchovný svet. Keď človek má vieru, život je ďaleko krajší, ďaleko vzácnejší a hlavne ľahší.“
Úžitkové a dekoratívne artefakty Vladislava Šupolu získali viaceré ocenenia z výstav neprofesionálnych výtvarníkov doma i v zahraničí. Vladislav miluje hudbu a literatúru.
„V niektorých mne drahých knihách listujem neustále.“
Vo svojich 74 rokoch je veľmi vitálny. Plánuje sa odsťahovať z Bratislavy do Moravského Lieskového neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Dávnejšie tam s manželkou kúpili chalupu a pozemok. Chce si zadovážiť amatérsky ďalekohľad a pozorovať vesmír.
„Je tam rovnako krásna obloha a hviezdy jasne svietia ako na Staškove.“