Jozef Kroner (* 20. marec 1924, Staškov – † 12. marec 1998, Bratislava)
„Mojim prvým vnemom bol hvizd lokomotívy a syčanie pary.“
Na jar roku 1924 sa v kysuckej dedine Staškov v rodine železničiara Ľudovíta Kronera narodil po šiestich dievčatách chlapec Jozef. Spolu so súrodencami tu prežil rané detstvo, v blízkosti železničnej trate, pod vrchom Kykuľa, pri rieke Kysuca.
„Na moju Kysucu nedám dopustiť, naučil som sa v nej plávať a chytať na vidličku hlavátky a mreny. Tieto chutné ryby nás väčšinu roka živili a neraz zachránili pred hladom.“
Bolo to obdobie veľkej materiálnej chudoby, ale
„chudoba nás robila bohatšími v niečom inom, dostávali sme dary najvzácnejšie – dary dobra.“
Symbolom jeho detstva sa stala stará hruška, v korune ktorej mávali tajné zhromaždenia.
„V detstve všetko začína a tento začiatok každého z nás poznačí na celý život. Nie nadarmo sa do detstva vraciame v časoch najťažších, ale ja v čase najväčšieho šťastia. Je to to najmocnejšie zázemie, ktoré nám nemôže nikto nikdy zobrať.“
Do školy začal chodiť v svojom rodisku a od roku 1933 v Seredi, kde otca preložili.
„Keď som odchádzal z domu, mal som deväť rokov a keď som sa vráti, dvadsaťštyri…Ľúto mi bol len za stratenou mladosťou a za tým, že som skoro vyletel z tohto krásneho hniezda.“
Neskôr sa v roku roku 1937 presťahovali do Považskej Bystrice, o tri roky do Melčíc, Mošoviec a v roku 1941 sa usadili v Brunovciach.
„Boli sme kočovná rodina, chodili sme po železničných štáciách, kde otec dostal miesto a bývali v železničných budovách.“
Otec bol vášnivým ochotníkom a režisérom. I pri ňom sa Jozef a jeho súrodenci priúčali hereckému umeniu.
„Jeho otecko si ako veľký milovník života často trošku vypil a potom mával vraj niekedy aj také nálady, že si postavil všetky deti do radu, zobral remeň, prehol ich cez koleno a vymlátil. Potom mu to zasa prišlo ľúto, chcel si ich udobriť, tak im navaril plný kotol gulášu, sedeli a jedli a on rozprával, a rozprával krásne, rozprávky, príhody zo života, takže otec mi hovoril, že on a jeho súrodenci sa vždy tešili na tú bitku, lebo vedeli, že potom príde guláš.“ (Zuzana Kronerová)
V Trenčíne vychodil Jozef meštiansku školu i odbornú školu kreslenia. Tu ho osud zavial do Katolíckeho krúžku ochotníckeho divadla, ktorý viedli rehoľníci – dominikáni.
„To bola moja univerzita a moji najväčší divadelní učitelia.“
Po ukončení vojenskej služby začal pracovať ako robotník a neskôr vedúci dielne strojární v Považskej Bystrici. Tu sa dostal do poloprofesionálneho Divadla pracujúcich (1947-1848). Jeho život a kariéru zásadne zmenilo prvé profesionálne angažmá v Slovenskom komornom divadle v Martine, neskôr Divadlo SNP. Herectvu sa upísal naplno. Tu stretol mnohých vzácnych ľudí a priateľov na celý život, starší herci brali tých mladších pod svoje láskyplné ochranné krídla.
„Žili sme v neskutočne krásnom rozochvení a veľmi sa nám chcelo pracovať.“
Aj bez hereckej školy dokázal svojou jednoduchosťou a neobyčajným prejavom očariť nejedného diváka.
„Moji rodičia boli takí chudobní, že ma nemohli dať ani za učňa…S ostatnými kolegami som sa mohol porovnať iba svojou pracovitosťou. Jedine na tom som mohol postaviť svoje herecké umenie…“
Tu si našiel aj svoju manželku. Stala sa ňou Terka Hurbanová, ktorá v tom čase už bola hviezdou martinského divadla i jeho hereckou partnerkou. Prvou divadelnou postavou Jozef Kronera bol Dr. Balanzoni v Goldoniho Klamárovi. Do povedomia divákov sa nezabudnuteľne zapísal postavou Kuba v rovnomennej Hollého hre. Jej premiéra bola 16. 5. 1945 a o šestnásť rokov neskôr získala aj filmovú podobu.
„Kubo ma naozaj sprevádza celým životom…Veľmi rýchlo som pochopil, že touto naivnou postavou sa dá vykričať i vyspievať niekdajší bôľ rodného kraja, bôľ celého národa i ústrky, ktoré človeka v živote pritlačia.“
Ako dvadsaťsedemročný zvýraznil svoj herecký talent i v žánrovo úplne odlišnej postave sedemdesiatročného profesora Poležajeva.
„…profesor Poležajev bol jednou z prvých lastovičiek odkliatia inteligencie.“
Počas tzv. martinskej sezóny (1948-1956) stvárnil 40 divadelných postáv a natočil päť televíznych filmov. Ako 33 ročný vstúpil aj s manželkou na javisko Slovenského národného divadla. Prvá slovenská scéna nevedela využiť talentovaný prírastok, ani Terézia Kronerová-Hurbanová tu nedosiahla úspechy ako v Martine.
„V SND bola iná rivalita, väčší boj o každú postavu, nieto ešte hlavnú.“
Prelomovou postavou sa stal Dr. Galén v Čapkovej Bielej nemoci. Neskôr vytvoril na javisku množstvo postáv rôznych naturelov. Svetové uznanie priniesla Jozefovi úloha Tóna Brtka vo filme Jána Kadára a Elmara Klosa Obchod na korze. (1956) Tragický príbeh z obdobia Slovenského štátu a arizácie židovského majetku v roku 1966 ocenili Oscarom (jediný v histórii slovenského filmu). Obchod na korze sa v tomto roku dostal v rebríčku najúspešnejších a najpremietanejších filmov v USA na prvé miesto.
„Už pri čítaní scenára sa zvyčajne vžívam do ich psychiky a predstavujem si, čo by som robil, keby som sa ocitol v podobnej situácii ako môj hrdina. Tak to bolo aj pri Tónovi Brtkovi, malom stolárikovi z východného Slovenska. Hneď od začiatku som s ním trpel, vnútorne zápasil, viedol boj s neľudským okolím, prežíval tregédiu Židov, pokúšal sa pochopiť konanie nič netušiacej pani Lautmannovej.“
Ocenenia za herecký výkon získal i na iných medzinárodných fórach. Bol držiteľom zvláštneho uznania z filmového festivalu v Cannes, Striebornej sirény zo Sorrenta, či Zlatej ruže zo Sofie. Americkí kritici ho radi prirovnávali k Chaplinovi, pre jeho schopnosť zrozumiteľne rozprávať o tragikomickom osude obyčajného človeka. Dostal od Americkej akadémie filmového umenia vtedy najvyššie vyznamenanie – Modrú stuhu. Prišli mnohé lákavé ponuky zo zahraničia, ale vláda ho pustiť nechcela a on zas nechcel emigrovať. Že so Židmi hlboko súcití, ukázal aj o dva roky neskôr, keď dostal príležitosť stvárniť židovského mliekara Tojvjeho v jeho jedinom muzikáli Fidlikant na streche.
„Na Tvojvjem mi najviac imponovalo, že napriek ťažkostiam a problémom neskonale ľúbil život…V tom sme zajedno.“
Kronerov spevácky výkon bol suverénny a vedľa školených hlasov pôsobil absolútne prirodzene. Jeho prvé slová na javisku:
„Fidlikant na streche… Bláznovstvo, že? Možno povedať, že v našej dedinke Anatevke je každý taký fidlikant na streche. Každý sa usiluje potichučky fidlikať tú svoju nôtu a zachovať si pritom zdravú kožu. Špás to nie je. Možno sa vám zdá čudné, prečo tu trčíme, keď je to také nebezpečné. Trčíme tu preto, lebo sme v Anatevke doma…“
V danej politickej situácii výrečné. Medzi filmové postavy, ktoré sú s ním nerozlučne späté, patrí Martin Pichanda z Jakubiskovej Tisícročnej včely. Keď ju v roku 1983 nakrúcali, bol už zrelým hercom, mal 53 rokov a za sebou množstvo postáv.
„Silu Tisícročnej včely vidím v nahromadení všeľudskosti…“
Hlas Jozefa Kronera sa hlboko vryl do uší mnohých generácií detí. Nahovoril množstvo nezabudnuteľných kreslených postavičiek, Kubka s Maťkom, Kremienka a Chocholúšika. V čase normalizácie mu boli ponúkané však len nenáročné úlohy. Veľa tém a autorov bolo tabu, a tak ho mnohí diváci majú zafixovaného najmä ako zabávača, ktorý hráva zjednodušené postavy „ľudových“ beťárov, napríklad sváka Ragana, Pacha a ďalšie. Aj menej náročným úlohám však vedel dať prirodzenú dôstojnosť.
„Aj malé postavy môžu byť veľké a predstavenie neraz stojí práve na nich.“
V tomto čase vedeli Kronerove herecké schopnosti naplno využiť maďarskí režiséri. Film Iný pohľad získal ceny v Cannes a Sao Paule a maďarská filmová kritika mu udelila Cenu roka za najlepší mužský herecký výkon. Nevšedné čaro osobnosti neuniklo pozornosti bulharského režiséra Bodžakova a obsadil ho do role starého husliara Henycha.
„…vycítil som, že sa mi naskytla vzácna príležitosť dosiahnuť niečo veľké.“
Film priniesol Jozefovi Kronerovi nomináciu na Felixa – európskeho Oscara.
Na vrchole svojich tvorivých síl a skúseností, ktoré by dokázal zúročiť v mnohých postavách, sa mu dostalo na slovenskej kultúrnej scéne len málo pozornosti. A tú by si herec jeho formátu rozhodne zasluhoval. A tak v 60-tich rokoch svojho života a po 36-tich rokoch na divadelnej scéne odišiel do dôchodku.
„Mám svoju hrdosť a tej sa nikdy nevzdám.“
Neboli by sme úplní, keby sme nespomenuli okrem hereckej ešte jednu vášeň – rybárstvo.
„Voda a ryby, to je pre mňa úplný zázrak. Prvé hodenie lanka, to je ako prvé potiahnutie z cigarety a prvý šluk.“
Rybárčenie bolo starou rodinnou tradíciou a Jozef Kroner prechodil s udicou celé Slovensko. Najčastejšie však na rodných Kysuciach a pri Váhu.
Jozef Kroner zomrel 12. marca 1998, týždeň pred svojimi sedemdesiatymi štvrtými narodeninami. Zo slov Zuzany Kronerovej:
„Keď som tak sedela pri ňom a držala som ho za ruku, horúčka mu stúpala, takže začal už trošičku blúzniť. Pamätám sa na jednu z jeho posledných viet. Bolo to niečo neuveriteľné. Hovoril: Musím ísť, musím ísť, veľký režisér ma volá…“
Na základe hlasovania slovenských filmových novinárov v Ankete 2000 sa Jozef Kroner stal slovenským hercom 20. storočia.