Ich životy spojila kysucká pieseň
Mária a Pavol Jurgovci
Mária sa narodila 5. 10. 1938 ako tretia z piatich detí Justína a Márie Gerovej. Už ako sedemročná slúžila na Semeteši u Cipára. Do základnej školy chodila v Staškove, neskôr už ako vydatá maturovala na ekonomickej škole v Čadci. Kým bývali v Staškove, pracovala na miestnych prevádzkach ako účtovníčka.
Pavol sa narodil 10. 1. 1937 ako štvrtý zo siedmych detí Matúša a Anny Jurgovej. Po základnej škole v Staškove sa učil v Remeselníckom dome v Žiline. Pracoval v Okresnom podniku výroby a služieb v Čadci a bol uznávaným čalúnnikom. Po revolúcii sa tejto profesii venoval ako živnostník, po jeho náhlom odchode prevzali po otcovi živnosť dvaja synovia. Jurgovci sa spoznali už ako deti na škole a tam aj začali spoločne spievať a vystupovať.
Ako povedal Jožko Kroner: „Spievali spolu viac ako 40 rokov, v ich živote pieseň nechýbala ani deň“.
Vzali sa 24. 8. 1958, sobášil ich pápežský prelát Andrej Marsina. V ďalšom roku sa museli zmieriť so smrťou ich prvej dcérky, dvojtýždňovej Márie. V roku 1961 sa im narodila dcéra Júlia, o dva roky neskôr syn Pavol a v roku 1968 Marián. Na Vyšnom konci si v pľaci u Jurgov postavili rodinný dom a podľa dostupných informácií mali zavedený jeden z prvých vodovodov v Staškove. Pavol mal totiž povesť hyperaktívneho človeka, ktorý nevedel obsedieť a rád pracoval, nech to bola akákoľvek činnosť. Tým, že bol veľmi komunikatívny, bezprostredný a nebál sa, dokázal čokoľvek vybaviť a zabezpečiť. Tradujú sa viaceré príbehy, keď mu pre rýchlu jazdu, ktorá sa neskôr stala rodine osudnou, zobrali vodičák a na druhý deň ho už mal späť. Nemal rád, keď ho chcel na ceste niekto predbehnúť. Ako spomína syn, na 1300 km trase na dovolenku do Bulharska sa to podarilo len trom autám. Taký jednoducho bol.
Marienka bola veľmi pekným dievčaťom, okolo ktorej sa krútilo veľa chlapcov, bola oveľa pokojnejšia, okrem spevu milovala zvieratá a mala záľubu v bylinkách. Poznali ju ako ženu s veľkým srdcom, pomáhala až takmer samaritánskym spôsobom, kde sa dalo. Zo Staškova sa odsťahovali v roku 1974 do Čadce, napriek tomu sa ich väzba na rodnú dedinku a jej kultúrny život nepretrhla. Naďalej obaja hrávali v divadelnom súbore pri MKS Staškov. Začiatok sedemdesiatych rokov bol pre ich život prelomový. Od roku 1971 sa už ako sólisti folklórneho súboru Kysučan podieľali na tvorbe jeho nového programu, spoznali sa s rodinou Jozefa Kronera a vytvorili si neobyčajný priateľský vzťah. Jozef Kroner spával v ich dome počas futbalového turnaja aj po roku 1993.
S Kysučanom absolvovali množstvo úspešných vystúpení. V roku 1979 spievali v Slovenskom dome v Prahe v humornom pásme Jozefa Kronera. Nahrali viacero platní, tú poslednú vo vydavateľstve OPUS v roku 1992 pod názvom „Kysuce a terchovská dolina“, na ktorej sa predstavili aj členovia nášho súboru Staškovanka. Spievali aj pre Matku Terezu pri jej návšteve Čadce v roku 1990. Ľudia sa v ich prítomnosti cítili veľmi dobre. Ako spomína syn Pavol: „Po natáčaní filmu o Jožkovi Kronerovi sa zastavil Fero Fenič i Svetozár Stračina. Len tak si zašli ku klavíru, Stračina hral a tatko spieval.“ Film „Pri prameni rieky“ nie je len predstavením ich nesporného speváckeho talentu, ale vypovedá aj o ich ľudských charakterových danostiach, o ich vzťahu k prírode, k ľuďom, k viere. Ak v ňom pôsobili skromne a presvedčivo, bude to zrejme preto, že takí naozaj boli. Aj preto sa po desiatich rokoch na ich počesť v roku 2003 uskutočnila spomienka spojená s premietaním filmu a rovnaká úcta im bola prejavená aj pri oslavách 50. výročia vzniku súboru Kysučan.
