Prezident mu udelil Československý vojnový kríž 1939
Život a predovšetkým aktívna účasť v oslobodzovacích bojoch a SNP zaraďuje Jozefa Kajánka k radu výrazných osobností Staškova. Zomrel pred viac ako tridsiatimi rokmi a málokto už pozná jeho životný príbeh. Hrdinských partizánov a vojakov sa po vojne vynorilo ako maku, tí tvrdo skúšaní v bojoch však po „Víťaznom februári“ často upadli do nemilosti, stali sa nepohodlní, lebo ich interpretácia vojnových udalostí nevyhovovala vtedajšej moci. V mierových časoch boli obyčajní medzi obyčajnými, neprezentovali sa na tribúnach, svoj postoj chrabrosť a odvahu preukazovali v ťažkých rokoch 2. svetovej vojny. Je odrazom kultúry a vyspelosti obcí a miest nachádzať a uvádzať do svojich dejín osudy takýchto zabudnutých ľudí, ktorých činy a postoje si zaslúžia všeobecné uznanie. Za zozbieranie informácií, fotografií a dokumentov vďačí redakcia členovi Spolku rodákov Jozefa Kronera Milanovi Kajánkovi.
Jozef Kajánek sa narodil dňa 29. 9. 1919 v Staškove na Polgrúni ako štvrté zo šiestich detí. Vyštudoval meštianku v Čadci. Neskôr, pravdepodobne od roku 1928 až do roku 1956, býval s matkou a súrodencami na Olešnej u Rovňanov. Za manželku si zobral Evu Krištofíkovú z Nižného konca Staškova a tam pri ceste vedľa potoka Bahana žil od roku 1957. Mali jednu dcéru Danielu (vydatá Pastorková). Roku 1938 narukoval do Československej armády, kde dosiahol hodnosť desiatnika. Po rozpade prvej československej republiky a vzniku Slovenského štátu začal slúžiť v Slovenskej armáde. Pridelený bol k motostreleckému pluku v Dubnici. V Slovenskej armáde dosiahol hodnosť podporučíka. Jeho vojenská jednotka bola odvelená na ruský front. Nemci ho uväznili, lebo sa odmietol zúčastniť na masakrách proti ruským civilistom a ženám. Z väzenia sa mu aj so skupinou ďalších štyroch vojakov podarilo uniknúť. Prebehli na druhú stranu frontu k Rusom. Dostal sa do novovznikajúcej československej armády ku generálovi Ludvíkovi Svobodovi. Po vypuknutí SNP bol ako výsadkár vysadený v oblasti Martina a zaradený do partizánskej brigády generála M. R. Štefánika, ktorá pôsobila v Pribyline. Bojoval pri Martine a pri Kunerade. Ako náčelník štábu oddielu v hodnosti nadporučíka bol ranený. Čistý priestrel hrudníka si vyžiadal krátky pobyt v nemocnici v Martine. Olešňania spomínajú na jeho odvážny kúsok, keď dokázal po cestách kontrolovaných a obsadených Nemcami prejsť s nákladným autom po potraviny až k mame do Olešnej. Matka a rodina ho vtedy videla po prvý krát od odchodu na ruský front. Rozprávalo sa aj o jeho koňovi. Volal sa Liza a mal špeciálny výcvik – reagoval na povely výstrelmi. Jozef Kajánek dostal za zásluhy v oslobodzovacích a partizánskych bojoch Československý vojnový kríž 1939, ktorý mu dňa 20. 6. 1945 udelil prezident Československej republiky a podpísaný bol generálom Ludvíkom Svobodom. Generál Svoboda podpísal pre Jozefa desať dní pred februárovým prevratom aj udelenie Odznaku československého partizána ministrom národnej obrany. Ďalšie vyznamenania sa nezachovali. Podľa dostupných informácií mal ešte päť sovietskych vyznamenaní za chrabrosť a statočnosť a ďalšie dve od generála Svobodu.
V roku 1946 za zásluhy v oslobodzovacích bojoch dostal do správy veľkostatok na Odrách (Jakubčovice – Bělotín). Tu využíval aj svoju Lizu. Po znárodnení koncom roku 1948 sa vrátil na Slovensko. Odložil vojenskú uniformu aj s vyznamenaniami a šabľou u mamy na povale. Podľa spomienok rodinných príslušníkov slúžila šabľa synovcom ako hračka pri detských hrách na vojakov alebo mládenecké predvádzanie sa na „Benátskej noci“ na Oravskej priehrade. Podstatná časť vyznamenaní sa stratila, niektoré sa vymenili v detskom obchodovaní. Jozef v roku 1948 začal pracovať u brata Jána, ktorý v tom čase vlastnil pílu. Nikdy nevstúpil do komunistickej strany. Ako významný bojovník za oslobodenie upadol do nemilosti. Na krátky čas ho v roku 1955 uväznili. Od roku 1957 dostal možnosť zamestnať sa v pivovarských skladoch v Turzovke ako závozník pri rozvoze sudov. Tam pracoval celý život. Vojnové útrapy sa podpísali na jeho zdraví. V roku 1978 sa jeho zdravotný stav zhoršil a 17. 8. 1978 zomrel v martinskej nemocnici. Symbolicky teda v meste, v ktorom pred 24 rokmi v bojoch nasadzoval svoj život. Pochovaný je na cintoríne v Staškove. Po roku 1948 sa už Jozefovi Kajánkovi nedostalo takého uznania a ocenenia, aké by si zaslúžil. Držiteľov vojnového kríža nebolo veľa, ale Jozef sa ako nekomunista do ideologickej nadradenosti vlády jednej strany nehodil. O prvé zverejnenie jeho vojnového pôsobenia sa v 80 – tych rokoch postaral až jeho vnuk Dušan Pastorek zo Staškova, teraz bytom v Turzovke.
V súčasnosti sa zachované vyznamenania i s listinami o ich udelení nachádzajú na čestnom mieste v stálej expozícii Kysuckého múzea, kde si návštevníci môžu pozrieť aj dobové fotografie a ďalšie listinné dokumenty.
Osudy navonok jednoduchých ľudí často v sebe skrývajú obdobia, v ktorých sa ich zásadné postoje a činy dotýkajú mimoriadnym spôsobom všetkých ostatných a na ktoré môžu byť ďalšie generácie pyšné. Na konci augusta si pripomíname vznik SNP, tento rok po zásluhe aj s výraznejšou spomienkou na odvážneho vojaka zo Staškova Jozefa Kajánka.