„Naše poznanie je nedokonalé“
Antónia Šrobárová – vedkyňa SAV
Antónia Šrobárová sa narodila 1. januára 1944 v Staškove v časti Jelitov. Keďže vtedy napadlo veľmi veľa snehu a do dediny sa zišlo až neskôr, má v rodnom liste zapísaný dátum 4. január. Jej mamička si spolu so sestrou vzali dvoch bratov Michalíkovcov. Rodičia sa zakrátko po narodení svojho prvého dieťaťa presťahovali oproti, na druhú stranu kopca na Hrubý Buk. Neskôr do rodiny pribudli ďalší súrodenci, dve sestry a dvaja bratia. Mamička veľmi pekne kreslila a zásluhou toho vyučovala napriek tomu, že nemala vzdelanie. Samozrejme len kým sa vydala, potom sa už venovala deťom. Otec pracoval ako robotník v Dubnici, zomrel mladý vo veku 35 rokov. Písal sa rok 1955. Turzovský farár zozbieral pre rodinu 20 tisíc korún od veriacich. Bolo to na tú dobu veľmi veľa peňazí. Pani Michalíková, ktorá sa v tomto roku dožíva 90 tich rokov ich však odmietla a priala si, aby sa rozdali deťom, ktoré nemajú nikoho. Antóniin život výrazne ovplyvnila otcova mama, ktorá pochádzala z rodiny Čupkovcov (vlastnili pílu, ktorú im v päťdesiatych rokoch znárodnili)
“Najstaršiemu dieťaťu ide láska od babky . Tá moja bola babicuľa, ale aj zbierala byliny a liečila ľudí. Motala som sa okolo nej a chcela vedieť niečo viac“.
Od babky získala Antónia vzťah k bylinám, ale bohužiaľ aj tuberkulózu. Život od svojho jedenásteho do šestnásteho roku strávila v detskej ozdravovni v Lučivnej. Zobrali jej celú pravú polovicu pľúc. Od piatej triedy teda musela opustiť základnú školu na Polgrúni, dokončila ju v ozdravovni. Po návrate domov ju prijali na SVŠ do Turzovky.
„Musela som skoro vstávať, aby som stihla autobus a potom vlak na stanici v Staškove. Často mi pohľad utkvel na domčeku oproti. Uvedomovala som si, že je to rodný dom Jozefa Kronera“.
Antónia zmaturovala a veľmi túžila ísť na medicínu. V tom čase k prihláške museli doložiť potvrdenie o zdravotnom stave. Napriek veľkej snahe a pomoci riaditeľa gymnázia jej kvôli tuberkulóze študovať za lekárku nebolo dovolené.
„Veľmi som plakala. Keď sa spätne pozerám na svoj život, hovorím, že všetko zlé je na niečo dobré.“
Rok učila na základnej škole v Čadci na Revolučnej. Prihlášku si podala na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského odbor biológia-chémia a po treťom ročníku sa špecializovala na biológiu. Už v druhom ročníku po prečítaní článku o rakovine zemiakov navštívila jeho autora a zásluhou tohto docenta začala popri štúdiu vypomáhať na Ústave experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV. Práve tento pedagóg jej pomohol vybaviť sociálne štipendium.
„Spolu s prospechovým štipendiom a tým čo som zarobila som mohla študovať a aspoň na Vianoce doniesť súrodencom nejakú tú hokejku či iný darček.“
Veda sa jej stala celoživotnou profesiou. Štúdium ukončila v roku 1969, ostala však v Slovenskej akadémii vied a pracuje tam doteraz. Nestala sa síce lekárkou ľudí ale lekárkou rastlín.
„Človek, keď chce, môže sa dostať aj z najhorších problémov, treba byť len skromný. To vnútorné čo ho nesie celým životom v ňom zostáva, pokiaľ si ide za svojim cieľom. Aspoň čiastočne je môj život spätý so zdravím ľudskej a živočíšnej populácie. Počnúc dizertačnou prácou až doposiaľ hlbšie sledujem na rôznych mikroskopických úrovniach (svetelná, elektrónová, fluorescenčná) patogénne huby, ktoré produkujú sekundárne metabolity a z nich tie toxické , ktoré sa na rastlinu presadzujú cestou mykotoxínov. Ak sa tieto huby šíria na obilkách rôznych cereálií a kukurice, zemiakoch a iných, potom tieto výrobky môžu byť toxické aj pre človeka a ostatnú populáciu. V podmienkach in situ môžeme makroskopicky zistiť ich prítomnosť a potom v podmienkach in vitro identifikovať druh, ktorý môže byť toxický. Ďalej v podmienkach in vivo si hubu naočkujeme na rôzne kultivary a sledujeme rezistenciu alebo náchylnosť danej odrody k hube. Pravé na týchto vzorkách in vivo sledujeme podmienky rastu a prípadne látky, ktorými sa huba buď prirodzene alebo umelo chráni. Kopírujeme tak prirodzené podmienky šírenia sa infekcie, prípadne ochranu.“
S manželom Štefanom sa zoznámila v práci a zobrali sa v roku 1975. Mali k sebe blízko nielen profesijne, ale spájalo ich vyznávanie rovnakých životných hodnôt a náboženské presvedčenie. Štefan okrem Agronomickej fakulty v Nitre vyštudoval po revolúcii aj Bohosloveckú fakultu v Bratislave a pôsobil ako katechéta na strednej škole. V súčasnosti sa venuje teologickej publicistike.
„Keď sa spätne obzriem, tí ľudia, ktorých som v živote stretávala a pomohli mi, mali vždy blízko k viere“.
V roku 1978 sa im narodil syn Peter. Antónia prešla v SAV rôznymi pozíciami. V rokoch 1988 až 2002 pracovala ako vedúca oddelenia mykológie, od roku 2003 ako vedúci vedecký pracovník Botanického ústavu . Prednášala na Prírodovedeckej fakulte UK a pôsobila ako školiteľka diplomantov, dizertantov a doktorandov. Publikovala viac ako sto vedeckých prác v odborných vedeckých časopisoch, v zahraničných i domácich zborníkoch. Je spoluautorkou troch knižných publikácii, vystupovala na konferenciách. Pre svoje náboženské presvedčenie sa zahraničných pobytov mohla zúčastniť až po revolúcii (Nemecko, Anglicko, Taliansko). Bola resp. stále je členkou pätnástich aj zahraničných vedeckých komisii a spoločností. V spoluautorstve jej patria dva patenty – jeden domáci a jeden zahraničný. Ovláda anglicky aj nemecky jazyk. Pred troma rokmi s kysuckou zarputilosťou a vierou víťazne vybojovala súboj s náhlym a zákerným ochorením.
„Za každých okolností môže ísť človek ďalej“