Zuzana Vaňousová – profil

150x174-images-stories-vanousova_zuzanaInsitné umenie sa nedá korigovať, nedá sa naučiť, taktiež sa nepodobá na nič iné, len na to, čo výtvarník nosí v sebe a chce podať v tom obraze posolstvo.

„Nedá sa zabudnúť na mladosť prežitú v Staškove.”

Zuzana Vaňousová sa narodila 6. júla 1922 v Staškove rodine Kronerovcov. Bola šiestym dieťaťom z dvanástich súrodencov. Siedmym bol herec Jozef Kroner.

„Bývali sme za vodou, ostatné deti boli ďaleko a tak sme sa hrávali sami.“

Ako spomína vo svojich pamätiach, hrali bábkové divadlom, vymýšľali si rôzne hry. V tom ich podporoval otec, známy ochotnícky herec a režisér. Režíroval aj staškovské ochotnícke divadielko.

 „V malom železničiarskom domčeku, v kuchyni a obývačke režíroval a skúšal hercov. My sme sa pozerali spoza postelí, nesmeli sme sa pohnúť, aby sme ich nevyrušovali.“
K tomuto obdobiu sa viažu aj počiatky lásky pani Vaňousovej k maľovaniu.

„Ja som ľúbila  maľovať a nezabudnem, ako som – sama túžiac po skladanej sukničke a farebnom dáždniku, na okraje novín kreslila bábiky s vysnívanými doplnkami.“

Taktiež spomína, ako sa jej podarilo namaľovať otca na otomane.

„Aj sa podobal.“

K maľovaniu mal vzťah i najstarší z bratov, Tóno, ktorý mladý zomrel vo vojne. Zuzana Vaňousová pôsobila krátko ako herečka v Komornom divadle v Martine. Môžeme ju spoznať aj vo filmovej úlohe starenky v Jakubiskovej Perinbabe. Po založení rodiny pracovala v administratíve. Usadila v Považskej Bystrici, kde býva doteraz. Rozhodnutie vzdať sa svojej vášne – divadla, hodnotí ako správne, nakoľko ju každá rola veľmi citovo vyčerpala. Popri práci a výchove troch detí jej veľa času na maľovanie neostávalo, štetec chytila do rúk len cez víkend. Intenzívne sa tejto záľube začala venovať až v dôchodkovom veku a ateliér si vytvorila z bývalej detskej izby. K technike maľovania na sklo ju nevedomky priatelia zo Staškova, manželia Mária a Pavol Jurgovci. Tí jej svojím spevom pripomenuli piesne zo svojich detských čias.

„Spriatelili sme sa, tí ľudia nám prirástli k srdcu, boli sme ako rodina. Chcela som sa im odvďačiť, potešiť ich. Čo však darovať ľuďom, ktorým nič nechýba?“

V tom čase sa jej dostala do rúk kniha Maľovaný sen od Dr. Ireny Pišútovej. Tá v úvode knihy cituje švajčiarskeho spisovateľa Maxa Pickarda, že obrázok na skle je ľudová pieseň v maľbe. A práve ľudová pieseň maľovaná na skle mala byť darčekom pre staškovských priateľov. Zuzana Vaňousová mala šesťdesiat rokov, keď vznikla prvá pieseň na skle. V čase, kedy jej rovesníci odpočívali, začala sa v Púchove učiť u skúsených maliarov.

„Chodila som aj do výtvarného krúžku. Hneď, ako som odišla do dôchodku, to som mala 58 rokov, prihlásila som sa do púchovského výtvarného krúžku, kde nás viedli dobrí maliari.“

Maľovala aj osem hodín denne. Námetov bolo veľa a podľa nich môžeme jej tvorbu rozdeliť do dvoch tematických oblastí. Svetskú tematiku predstavujú maľované ľudové piesne dopĺňané textom a náboženskú tvoria obrazy Madony s dieťaťom, jasličky, Božej rodiny, Panny Márie, Ježiša Krista, Božích Múk či Piety. Jej obrázky sú spomienkami na rodné Kysuce a na najbližších, s ktorými prežívala kresťanské sviatky – Vianoce so slovenskými jasličkami, zvyky na svätého Jána, Luciu, Katarínu, Mikuláša či Ondreja. Je jediná, ktorá svoje obrazy textuje. Ide o fonetický prepis v nárečí. Postavy oblieka do  pestrých odevov.

„Vždy sa držím kroja z toho regiónu, z ktorého pesnička pochádza a tomu prispôsobujem aj ornamenty.“

Na skle maľované obrázky Zuzany Vaňousovej mali v roku 1999 možnosť vidieť aj účastníci VII. celonárodného festivalu biblických a duchovných hier v Močenku. Výstavu nazvanú Ľudové zvyky v kresťanskom roku tvorila kolekcia 150 obrazov. Okrem ľudových zvykov v jednotlivých ročných obdobiach na nich zobrazila aj svätcov a svätice späté s kresťanskými sviatkami. Jej dielo sa stalo neodmysliteľnou súčasťou Gorazdovho Močenka, čo dokazuje výstava Slovenské nebo na III. celonárodnom festivale biblických a duchovných hier roku 1995. Pri tvorbe sa inšpirovala knihou Viliama Judáka Boží priatelia s podtitulom Slovenské martyrológium. Podľa tejto knihy pripravila aj ďalší pozoruhodný cyklus obrazov Krížová cesta národných svätých. Štrnásť zastavení a vzkriesenie. Dvojobrázky s ornamentom a modlitbičkou. V cykle vyjadrila svoju životnú filozofiu:

„Kríž je nielen symbolom utrpenia, ale i odpustenia. Niet takého života, v ktorom by sa nenašlo utrpenie, smútok, ale aj nádej. Po každom utrpení príde katarzia a víťazstvo pravdy a lásky.”

Počas svojej umeleckej aktivity sa zúčastnila mnohých kolektívnych výstav insitného umenia doma i za hranicami. Samostatne vystavovala v Prahe, Karlových Varoch, Bratislave, Košiciach, Martine, Nitre, Púchove, Považskej Bystrici, Trenčíne, na Myjave, v rodnom Staškove, v Novom Meste nad Váhom i v Piešťanoch. Jej diela sú súčasťou zbierok Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea aj Národopisného múzea v Prahe. V súkromných zbierkach sa jej diela nachádzajú v USA, Austrálii i viacerých krajinách Európy. Cyklus malieb viazaný k ľudovým zvykom na Kysuciach, zamerané na zvyky zimného slnovratu bol v roku 1987 spracovaný pre televízny dokumentárny film pod názvom „Maľované spomienky Zuzany Vaňousovej.“ Autorkou filmu je tiež rodáčka zo Staškova Oľga Horecká. Na jeho príprave sa podieľal i detský folklórny súbor „Kelčovan“, folklórna skupina „Staškovanka“ a manželia Jurgovci. Tento film získal na prehliadke „Etnofilm Čadca“ v roku 1987 Cenu diváka a na medzinárodnom festivale televíznych programov o ľudovej kultúre v Moskve bol v konkurencii 44 štátov ocenený Druhou cenou proroty.
Dcéry Eva a Jana, kráčajúc v šľapajach svojej mamy, maľujú na sklo, vnučka Veronika vytvára moderné, abstraktné obrazy Dcéra Jana, ktorá žije v Čechách, pracuje úplne samostatne. V poslednom období Zuzana Vaňousová maľovala tzv. lavírovacou technikou, to je akvarel so mokrého papiera, ktorý sa rozpíja, čím vznikajú úchvatné obrazy. Niektoré spolu s dcérou Evou. S ňou signovala obrazy ZEV (Zuzana Eva Vaňousová).

Zuzana Vaňousová vo svojej tvorbe dokazovala, že najvýstižnejšie sú tie diela, v ktorých maliarka postupuje podľa vlastnej fantázie a intuície podloženej vlastnými spomienkami, zážitkami ovplyvnenými výchovou i tradíciou.

„Už sa mi zdá, že mám toho času málo. Treba sa mi ponáhľať, aby som zachytila všetko, čo vytváralo môj svet a svet okolo mňa.“

Zuzana Vaňousová-Kronerová zomrela 16. 3. 2013 vo veku 90 rokov.