Slávnostné otvorenie ŽELEZNIČIARSKEHO MÚZEA “AKO TO VIDEL JOZEF KRONER”

 

19. novembra 2016 sa Staškovom niesol zvuk lokomotívy. Bolo to presne 5 rokov od otvorenia rodného domu Jozefa Kronera.  Zuzka Kronerova v železničiarskej čiapke, s plácačkou a píšťalkou slávnostne otvorila železničiarske múzeum, ktoré za pomoci mnohých dobrovoľníkov podarilo zrealizvať Spoloku rodákov Jozefa Kronera  z úcty k rodine Kronerovcov.

Stanička, v ktorej predávali lístky do sveta

Na železničnej zastávke na trati č. 128 Čadca – Makov zaznel 26. marca 1914 prvý hvizd rušňa v staškovskom chotári a zastavil prvý parný vlak. Bol nákladný a viezol štrk. Osobný prvýkrát stál na tomto mieste 9. júla toho roku. O 6 rokov neskôr do výhybkárskeho domčeka a staničky prišli Kronerovci a na viac ako desaťročie sa im Staškov stal domovom. Od tých dní prešla stanička viacerými úpravami. Tou poslednou premenil Spolok rodákov Jozefa Kronera časť budovy na železničiarske múzeum. Slávnostne ho otvorila Zuzka Kronerová.

Železnica bola a je fenomén. Človek ju zostrojil a ona mu umožnila cestovať. Trať bola úzko prepojená s rodinou Kronerových. Otec Ľudovít železničiar, mama Mária zrejme jedna z prvých výpravčičiek, detstvo pri trati. „Mamo, predajte mi lístok. – A kam by si chcel? – Do sveta.“  Tak pýtal malý Jozef lístok na vlak od svojej mamy. Bol to správny cieľ pre veľkého herca. Myšlienka predsedu spolku prepojiť tieto dva svety vyplynula prirodzene. „Múzeum sme urobili z úcty k rodine Kronerovcov a železničiarskemu povolaniu“, povedal v úvode slávnosti. Nebolo to jednoduché ani rýchle. Projekt bol postavený na vytrvalosti a oduševnení. Presne päť rokov od otvorenia rodného domu Jozefa Kronera, 19. marca 2016 rozľahol sa pri staničke zvuk lokomotívy tak ako pred 90 rokmi. „Mojím prvým vnemom bol hvizd lokomotívy a syčanie pary“, spomínal Jozef Kroner. Ďalším bola pieseň. Obľúbenú „Hore, slnko hore..“, naspieval sám i v dokumente Fera Feniča Trate života Jozefa Kronera. Premietnutie filmu bolo súčasťou slávnosti. S touto piesňou sa pred staničku na drezine priviezli členovia Staškovanky. Detstvo pri trati pripomenula i báseň Lístok do sveta. „K železnici som mala vždy blízko… Otec by sa veľmi čudoval, čo tu dnes vzniklo.“ vyznala Zuzka. V železničiarskej čiapke píšťalkou a plácačkou „vypravila“ Železničiarske múzeum – ako to videl Jozefa Kroner na vlastnú cestu. Stanička tak prijala svojich prvých návštevníkov. Model železničnej trate v Staškove z obdobia 20. rokov minulého storočia a viaceré exponáty ako storočná výhybka, telefón, starý písací stroj, trúbka, či dátumovač lístkov lákali vyskúšať ich. Okrem toho boli k dispozícii ukážky filmu Rýchlik s Jozefom Kronerom v úlohe starého železničiara. „Opatruj sa…“. Týmito slovami sa vo filme lúčil so svojím detstvom. Tá železničiarska kapitola z neho sa bude „opatrovať“ aj v staničke. Program slávnosti pokračoval v kultúrnom dome premietnutím spomínaného dokumentu. Jeho podstatná časť sa odohráva v Staškove a na jeho natáčanie si mnohí pamätajú. Spievali v ňom Mária a Pavol Jurgoví, FS Staškovanka, filmovania sa zúčastnili a najmenší členovia súboru. Film zachytáva aj jeden z ročníkov futbalového turnaja. „Dokument som videl prvý raz, ale určite nie posledný. Je to skvelý film.“, vyjadril svoj pocit po jeho zhliadnutí jeden z hostí. Prehliadka výstavy diel profesionálnych umelcov vytvorených počas dvoch ročníkov plenéra Maľované pod Grapou bola vyvrcholením slávnosti. Diela zhotovené rôznymi výtvarnými technikami na tému Kronerovci a Kysuce dotvorili atmosféru času, keď po šveliach pobehovali deti výhybkara a čakali, kedy príde ich vlak a odvezie ich do sveta.

Stanička