Peter Galvánek – profil

Peter Galvánek: „…aj tak mi to vždy končí na veselo.“230x152-images-stories-peter_galvanek

Narodil sa 15. júna 1953 v staškovskej starej škole ako štvrté dieťa v učiteľskej rodine. Otec Ignác Galvánek bol riaditeľom školy, mamička Mária učila. Vyrastal spolu so staršími súrodencami, bratom Ignácom a sestrou Evičkou. Tretia sestra zomrela maličká.

„Žil som v Staškove 4 roky. Konkrétne veci si nepamätám. Hádam len to, že ako trojročný som spadol zo strmých schodov a vybil si zub. Prišla teta a zub mi narazila späť. A tiež si spomínam na to, že na dvore rástla veľká lipa, z ktorej spadol brat a zlomil si obe ruky.“

Kvôli straníckej otázke preložili Galvánkovcov v roku 1957 do Súľova.

„Ešte odtiaľ chodieval otec raz do mesiaca hrávať do Staškova karty. Naložil nás aj s mamou do starej Oktávie a cez Semeteš sme sa takto vracali do môjho rodiska.“

V Súľove žil Peter do svojich 14-tich rokov. Ako 11 ročný začal chodiť na ľudovú školu umenia v Považskej Bystrici. Bol to otec, kto dal synovi impulz k maľovaniu. Sám pekne kreslil, ale nikdy sa tomu nevenoval intenzívnejšie. Keď sa v roku 1967 presťahovali do pohraničnej obce Vysoká pri Morave, posledný rok ľudovej absolvoval v Malackách. Tu bol jeho učiteľom Kysučan Milan Mravec, ktorý ho nasmeroval na Strednú umelecko-priemyselnú školu do Bratislavy. Po ŠUP-ke bola možnosť výmeny zahraničných študentov, využil ju a šiel študovať do Gdańska výtvarné umenie. V Poľsku strávil päť príjemných vysokoškolských rokov. A ako sám hovorí, spolu s diplomovou prácou si z Poľska priviezol aj manželku. Vtedy sa do Staškova opäť vrátil, aby sa v roku 1977 ako 24 ročný sobášil.

Neprišli papiere, pasy, čakali sme na ne. Manželkin otec tak  prišiel o dovolenku, ani na svadbe nebol, musel sa vrátiť. Keď sme dostali súhlas, v záhradke sme si natrhali ruže, žena si požičala šaty a išli sme do Staškova.“

Po štúdiu ho ako čerstvého absolventa „stiahli“ k sebe Kysučania, umelci okolo Kysuckej galérie, zakladatelia Kysuckej kultúrnej  nadácie.

Súdržnosť Kysučanov bola pekná a veľká…“

17 rokov pracoval aj ako kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry, kde využíval svoje znalosti vyštudovaného úžitkového výtvarníctva. Dnes je slobodným umelcom a so svojou rodinou žije v Senci. Syn Michal vyštudoval grafiku a dvojročný vnuk Jakub prináša celej rodine radosť. Peter Galvánek stále tvorí, vo svojom dome má malý ateliér.

„Maľbu môžete robiť stále, pokiaľ máte chuť, náladu, pokiaľ to ide.“

Jeho rukopis je výnimočný a na prvý pohľad identifikovateľný. On sám ho charakterizuje ako symbolický, figurálny i krajinársky, ako satiru alebo aj výber skúseností a dodáva:

„…aj tak mi to vždy končí tým, že je to na veselo… Často si obrazy postavím, pozerám a vediem s nimi dialóg. Keď sa darí, tak si spievam, keď nie, nadávam, vždy sú v tom emócie….“

Obrazy dopĺňa okrem signatúry jednou charakteristickou vetou, ktorá dielo vystihuje. Postupne vyplynulo, že so Staškovom a Kysucami je silnejšia väzba, ako len 4 detské roky a sobáš. Odrážajú sa v jeho tvorbe v podobe kopcov, krajiny, domčekov.

Kopčeky, domčeky, to všetko sú Kysuce, tá vzdušná perspektíva kopcov, jeden, druhý, tretí, má to atmosféru.“

Keď prichádza na Kysuce, Staškovom prechádza pomaly, zájde  ku starej škole, aby „nasiakol z toho, čo bolo“. Je autorom plastík kysuckých cien pre Osobnosť Kysúc, či grafických listov drotárskej Ceny Karola Guleja. Symbolika autorstva už spomínanej Ceny Jozefa Kronera je výrazná.

„Keď bolo odovzdávanie Ceny v Staškove, bolo to príjemné. Povedal som si, že sa tam musím ísť pozrieť, že už lepšiu príležitosť nemám.“

My veríme, že tá „lepšia“ príležitosť ešte príde. Po Bratislave, Brne, Prievidzi, Prahe, Senci a júnovej výstave na Strečne by sme radi autora a jeho diela predstavili rodnému Staškovu. Aby sme priniesli  posolstvo jeho tvorby – radosť a optimizmus vyjadrený „rozfarbeným“ obrazom.