Oľga Pohanková – profil

“Som vďačná osudu za všetko”150x161-images-stories-olga_pohankova

Oľga Pohanková – redaktorka, scenáristka, režisérka

Narodila sa 1. 10. 1951 v Staškove ako najmladšie zo štyroch detí rodičom Eve a Adamovi Kuderavcom.

“Mám rada spomienky na detstvo. I keď človek nežil v materiálnom bohatstve, mal niečo iné. Ja som mala krásny výhľad do záhrady, rada som liezla na orech a z výšky sledovala Kysucu. Keď pršalo, vyzerala ako rozbúrená morská zátoka a keď svietilo slnko, lákala na kúpanie a skákanie z betónových bunkrov, ktoré tu zanechala druhá svetová vojna. Za vodou bol tiež úchvatný život. V hustom lese na kopci bol domček s mlynom, v ktorom bývali moji starí rodičia, kde sme často s otcom chodievali na rôzne oslavy. Spevy a tance v sprievode starej dobrej heligónky nemali konca kraja, rozliehali sa dlho do noci až dole do dediny. V zime bola Kysuca najkrajšia. Keď bola zamrznutá, rada som pozerala až dole do jej útrob. Stačil malý otvor a my deti sme sa k nemu rozbehli, ľahli sme na ľad a sledovali zmrznuté sklovité cencúle, ktoré stekali až na samé dno a vytvárali nádherné biele a priesvitné obrazce.”

Základnú deväťročnú školu navštevovala v Staškove, po jej skončení prišla na rad Stredná pedagogická v Turčianskych Tepliciach, odbor učiteľka materskej školy.

“Prvé pokusy s písaním sa začali tu. Na strednej škole sme mali vlastný školský časopis Turiec, do ktorého som prispievala básňami. V triede nás bolo 38 dievčat a keď niektorá z nich mala narodeniny alebo meniny, venovala som jej básničku.”

V rokoch 1971 – 1973 pôsobila v Staškove ako učiteľka materskej školy. Stala sa členkou Divadla poézie pri Mestskom kultúrnom dome v Čadci. Jej brat bol v roku 1969 vylúčený zo strany, aj preto sa rozhodla študovať nie v Bratislave, ale na Filozofickej fakulte v Košiciach. V tom čase už nemala rodičov, takže počas leta pracovala, aby si mohla pokryť výdavky na štúdium.

“Pekné obdobie, bola som mladá, šťastná, obklopená ľuďmi, ktorých som mala rada. Moja teta bola v materskej škole kuchárka, dve kolegyne sesternice a ďalšie boli veľmi dobré kamarátky. Práca s deťmi ma celkom bavila, ale popri nej som pociťovala nedostatok kultúrneho a umeleckého vyžitia. V Divadle poézie som si ho nahradzovala a tam som aj trochu viac dozrela a nabrala sebavedomie pokračovať v štúdiu.”

Po ukončení štúdia na FF v roku 1978 pracovala v ČST v Banskej Bystrici ako redaktorka pre oblasť kultúry a umenia. O rok neskôr sa vydala a presťahovala do Bratislavy, pokračovala v práci spravodajskej redaktorky v ČST Bratislava a neskôr v Hlavnej redakcii publicistiky a dokumentaristiky.

“Bratislava vtedy nebola pre mňa krásavica na Dunaji. Bola dosť šedivá, my mladí sme ju chceli mať krajšiu, ale zároveň sme vedeli, že to nie je možné. S nostalgiou sme sledovali rakúsku televíziu a trápili nás značné rozdiely. Kým my sme frustrovaní vystávali v dlhých radoch na mandarinky, vo Viedni mali čerstvé jahody aj v zime. Žiaľ, o tejto situácii sme nemohli informovať, cenzúra bola vo všetkom. Napriek tomu som vďačná osudu za všetko. Človek sa naučil žiť a pracovať aj v zložitejších situáciách, bol skromnejší, mal určitú pokoru k životu, viac sa vzdelával a utiekal k vlastným záujmom a hodnotám. Mne sa narodila dcéra Olinka a to bol môj najkrajší útek od šedivej reality.”

Iba pár mesiacov pred “Novembrom 89″ ju prepustili z ČST, čím jej bolo znemožnené v rámci televíznych dohôd externe študovať réžiu na Karlovej univerzite. Krátko potom pracovala v časopise Televízia. V roku 1990 sa na základe konkurzu opäť vrátila do televízneho prostredia ako redaktorka, reportérka a moderátorka.

“Pri opätovnom návrate nezabudnem na prvý priamy prenos z početného zhromaždenia v Ružomberku, kde som s Ľubom Karáskom od rána do večera viedla rozhovory a komentovala. Popoludní nás navštívil riaditeľ ČST Roman Kaliský a vzhľadom na to, že na celonárodnom zhromaždení to poriadne iskrilo, požiadala som ho o pomoc a radu, ako komentovať a moderovať náročné publicistické, dokumentárne sekvencie, aby boli objektívne a zodpovedali realite. Pán Kaliský sa pousmial a povedal, že to robíme správne. Napriek tomu som si nebola istá, pretože nikto nás neučil, ako naraz pracovať bez cenzúry.”

V období od roku 1990 do roku 2004 vytvorila pre STV celý rad hodnotných publicistických a dokumentárnych relácií. Po režírovaní tých prvých bez nároku na honorár prichádzali ďalšie autorské projekty. Doteraz má ako scenáristka a režisérka za sebou viac ako 50 dokumentárnych filmov s nadčasovou hodnotou. Okrem toho autorsky profilovala viaceré publicistické magazíny venované rôznym kultúrnym aktivitám, starším občanom, mala vlastnú talkshow venovanú zahraničným Slovákom a mnoho ďalších relácií. Viaceré z nich nakrúcala v USA, Austrálii, Izraeli a získala za ne ocenenia doma aj v zahraničí.