Milan Matlák – profil

150x181-images-stories-matlak_profilMilan Matlák: “Celý život na mňa dýchal domov“

Narodil sa 11. 11. 1951 pod najväčšou staškovskou lipou. Jeho dedo bol kostolníkom. Otec murár chcel, aby syn pokračoval v jeho šľapajách a stal sa stavbyvedúcim. Ani sa s ním nerozprával, keď zistil, že z toho nič nebude. Mladý Milan si radšej za peniaze zarobené nosením mlieka kupoval knižky. S nostalgiou teraz spomína, ako mu otec hovorieval: “Čo v tých knižkách len vidíš?“ Taká bola realita života na Kysuciach v tej dobe – uznávala sa len manuálna práca.

„Detstvo v Staškove je pre mňa niečím výnimočným, niečo nenahraditeľné pre môj život. Aj teraz, keď sa blížia prázdniny, cítim také vnútorné napätie pri spomienkach na to, čo všetko sme stvárali a zažili.“

Do základnej školy chodil v Staškove.

„Od staškovských učiteľov som dostal základ do života, učitelia ti dajú určitý režim a systém, Vladimír Gajdošík  mi vštepil dôslednosť a presnosť – mal v sebe dar naučiť logicky myslieť, Ján Perďoch vzťah k dejinám, Horst Hogh lásku k nemčine.“

Po absolvovaní SVŠ v Turzovke sa prihlásil na Filozofickú fakultu do Bratislavy, ale prijali ho až na druhýkrát, po dvojročnej vojenskej službe, počas ktorej sa v roku 1971 oženil so svojou škôlkárskou láskou Hankou. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a dejiny. Po tom, čo si urobil doktorát z filozofie, nastúpil učiť do Žiliny na vojenskú školu. Prednášal z oblasti medzinárodných vzťahov. Odtiaľ odišiel na Výskumný ústav odborného školstva do Prahy a pôsobil ako vedúci pracovník pre otázky dejepisu. Do diplomacie sa dostal ako z rozprávky (Märchen Geschichte – rozprávkový príbeh), ktorej niť sa ťahala celou jeho profesionálnou dráhou. Po jednej prednáške o československo – nemeckých vzťahoch ho oslovil pán, ktorý vedľa neho sedel a povedal mu: „Milan, veľmi pekne prednášaš, ale skutočnosť je úplne iná. Nechcel by si to skúsiť v praxi?“ Neskôr zistil, že to bol námestník ministra zahraničných vecí. O tri mesiace už pôsobil na ministerstve v Prahe a tesne pred revolúciou vycestoval ako tretí tajomník do Bonnu. Ako germanista a človek, ktorý sa celý život zaoberal nemeckými dejinami, mal to šťastie zažiť pád berlínskeho múru. Na jeseň v roku 1992 sa vrátil do Prahy s úlohou podieľať sa na príprave slovenských diplomatov na vyslanie po rozdelení Československa. Po presune na slovenské ústredie dostal od ministra úlohu založiť Slovenské veľvyslanectvo v Prahe. V auguste 1993 odcestoval na dva roky ako diplomat do Švajčiarska. Jeho pobyt skončil predčasne, lebo prvý slovenský veľvyslanec v NSR Pavol Hamžík si ho ako zástupcu vyžiadal do Bonnu, kde pôsobil päť a pol roka. Keď sa pán Hamžík stal ministrom zahraničných vecí SR, riadil Milan veľvyslanectvo v Nemecku ako chargé d´affaires.

“Bolo to obdobie zložitých bilaterálnych vzťahov, náročnej práce, keď bolo v ťažkých podmienkach potrebné obhajovať záujmy Slovenska. Lojálnosť ku krajine je nevyhnutnou výbavou diplomata. V roku 1997 v Madride sme, bohužiaľ, neboli medzi prístupovými krajinami do NATO. „Môj hlavný argument znel. Nejde o konkrétnych politikov, ide o Slovensko“.

Vrchol v diplomacii je moment, keď do krajiny príde najvyšší predstaviteľ štátu alebo predseda vlády na oficiálnu návštevu. Pre Milana bolo zadosťučinením pripravovať prvú návštevu predsedu vlády SR (stretnutie M. Dzurindu a G. Schrödera) v Nemecku v roku 1999. Následne sa podieľal na presťahovaní veľvyslanectva z Bonnu do Berlína. Potom odišiel do Bratislavy a pracoval na Úrade vlády SR vo funkcii riaditeľa kancelárie podpredsedu vlády pre európsku integráciu. Na jeseň roku 2002 sa vrátil na mi-nisterstvo zahraničných vecí a odtiaľ odcestoval riadiť pobočku veľvyslanectva v Bonne. Mal tam aj študujúcu dcéru. Bola to jeho posledná misia, z ktorej prišiel v roku 2008 a rozhodol sa, že skončí s diplomaciou.
Za nepísanú úlohu diplomata považuje priniesť domov robotu alebo peniaze.

„Dobrý diplomat sa nerodí – je to dlhodobý proces a otázka celoživotného vzdelávania, musí byť všestranný a schopný upútať. V diplomacii sa mi zišlo všetko – dedova stolárčina, otcova murárčina, miništrovanie, mamino varenie.“

Získal si diplomatov i poslancov Bundestagu aj obyčajným varením kotlíkového guľášu, miništroval kolínskemu svätiacemu biskupovi Trellemu.

„Diplomacia je poctivá každodenná práca a vzdelávanie sa. Som od prírody optimista. Nechcem zdôrazňovať, že rodina a do určitej miery aj viera mi dávali tú silu všetko zvládnuť.“

Zažil aj poníženie, bolo to v inkriminovaných rokoch 1994 – 1998, keď nemalo Slovensko v zahraničí dobré meno. „Tučný a silný si môže viac dovoliť ako chudý a chudobný.“ – taká bola raz reakcia vtedajšieho ministra zahraničných vecí NSR Klausa Kinkela na Milanovu obhajobu Slovenska. Veľmi si váži bývalého nemeckého kancelára Helmuta Kohla pre jeho úprimný záujem na rozšírení únie o krajiny Východu a správne štátnické rozhodnutia.
Obe deti manželov Matlákovcov žijú a pracujú v Nemecku. Oni sa však vrátili do rodného Staškova, aby tu aktívne prežili jeseň života a splnili si svoj sen.

“Celý život na mňa dýchal domov.“