Jozef Šupola – profil

150x182-images-stories-jozef_supolaJozef Šupola (1924 – 2010) – rezbár

Učarovalo mu drevo

Jozef Šupola sa narodil 9. apríla 1924 v Staškove na Nižnom konci ako najstarší zo šiestich detí. Vyrastal vo veľmi skromných pomeroch. Sedával v lavici s Jožkom Kronerom a spolu hrali aj prvé školské divadlo. Ako malý chlapec sa cestou zo školy častokrát zastavoval pri ujovi, ktorý mal točovku na drevo na nožný pohon. Vyučil sa však maliarom – natieračom, počas vojny ho odviedli  na nútené práce do Nemecka. Nerád o tomto období hovoril, zažil veľa hladu a utrpenia. V roku 1948 ho životné cesty priviedli do Turca a natrvalo sa usadil v Slovanoch. Oženil sa a spolu s manželkou vychovali tri deti, dvoch synov a dcéru. Ťažko znášal úmrtie syna Dušana. Neskôr vyštudoval priemyslovku a zamestnal sa  ako plánovač v ZŤS Martin. Bol veľmi zručný, čo chytil do ruky, to vedel urobiť, dcéra Gabriela si od detstva pamätá, že doma pracoval s drevom. Modernú drevársku a rezbársku techniku si zadovážil až niekoľko rokov pred odchodom do dôchodku. V malej dielni začal napodobňovať v detstve od staškovského uja odpozorované rezbárske výtvory. Naplno sa svojej celoživotnej záľube venoval až po dovŕšení dôchodkového veku. Preštudoval množstvo odbornej literatúry, navštevoval výstavy. Zameral sa na sústruženie úžitkovo-dekoračných predmetov – svietnikov, črpákov, misiek ale aj dobového nábytku. O jeho výrobky prejavilo záujem Ústredie ľudovej umeleckej výroby i Slovenské národné múzeum v Martine. Jeho úžitkovo dekoračné predmety sa dostali nielen na slovenské výstavy ale i do USA, Nemecka, Anglicka i Francúzska. Lásku k drevu a umeleckú zručnosť dostali do vienka aj mladší Jozefovi bratia Ján a Vladislav. Bratia si svojpomocne postavili drevenicu, vyrobili nábytok a prežili v nej krásne voľné chvíle. Jozef bol veľmi spontánny, spoločenský a aktívny človek. Písal básne a v roku 2002 ako 78-ročný úspešne ukončil celoživotné vzdelávanie na Univerzite tretieho veku pri Univerzite Komenského v Bratislave v študijnom odbore všeobecná medicína. Zomrel v júni roku 2010. Jozefovu lásku k rodnému Staškovu potvrdzuje nielen starostlivo uchovaný domovský list z roku 1948, ktorým mu bolo udelené domovské právo v Staškove, ale aj báseň Rodný môj kraj, ktorú z úcty k nemu uverejňujeme v jeho fotogalérii.